Pani Dobruške Luknárovej k vzácnemu životnému jubileu

Pani Dobruške Luknárovej k vzácnemu životnému jubileu

 

Vzácne jubileum. Tak sa zvykne nazývať výročie, akého sa dožíva naša milá pani učiteľka, skvelá rozprávačka, spisovateľka, publicistka, lektorka, úžasne citlivá duša a krásna dáma – pani Dobroslava Luknárová.

 

Narodila sa vo Zvolene v učiteľskej rodine. Sama sa stala učiteľkou a tomuto povolaniu zostala verná 40 rokov. Po svojich rodičoch zdedila učiteľské povolanie i výtvarné a literárne nadanie. Krásne detstvo prežila u starej mamy v blízkosti Zvolena, potom s rodičmi a neskôr aj s bratom v Rumanovej. Svoje spomienky na detstvo prekrásne vyrozprávala formou poetických poviedok, ktoré popretkávala vlastnými veršíkmi i nádhernými akvarelmi svojho otecka (Na prahu sna. Ako let motýľa).

 

Ľudský život –

je ako kríček ružový –
            Z jari prudko rozvije sa do krásy –
                        a potom dlho, dlho púšťa vonné lupene
                        napospas vetru... To asi z radosti,
                                                                       šťastia,
                                                                               rozmaru –
            pre sladkú leta chvíľu rozdáva svoju nádheru
                                   pre každého a každému...
Hlbšie zapúšťa korene,
                        puky vyháňa nové –
                        pokým paletu pozdnej jesene
                                             neskropí krvou šípok v tichej pokore...
Prehrmia búrky,
            zimy kruté,
                        aj letá spaľujúce horúčavou-
Však kríček žije a staré jazvy
pohládza znova ružou vonnou.
Tak beží život: Za rokmi rok
                                   a rok, a ešte rok...
Koľko len v nich bolo –
                                   koľko bolo,
                                             semienok, zrniečok, spomienok?

 

(D. Luknárová, račan.sk)

 

Keď po absolvovaní pedagogického štúdia nastúpila učiť ako mladá učiteľka v roku 1965 na račianskej základnej škole, bola som medzi jej prvými žiakmi. S úprimným srdcom môžem o nej potvrdiť to, čo sama napísala v jednej básničke:

 

Osobnosť učiteľa –
základný kameň školy!
Pravda,
čo dávno platila -
          a dodnes platí.

 

V našej triede učila zemepis a dejepis. Okamžite ma zaujala svojím výkladom, prejavom, ale i prístupom k nám, žiakom. Aj vďaka nej sa mi dejepis a štúdium histórie stali celoživotnou záľubou. Pani Dobruška učila aj ďalšie predmety - slovenský jazyk a literatúru, ale i ruštinu, výtvarnú i hudobnú výchovu. Žiakom ukázala, že v každom predmete sa dá nájsť veľa zaujímavého, nielen to, čo bolo povinné sa naučiť. Dokázala žiakov inšpirovať a pritiahnuť aj do mimoškolských aktivít a nacvičiť s nami literárne scénky, poetické pásma, i tanečné predstavenia. Pre žiakov organizovala literárne kvízy, čitateľské a recitačné súťaže. U mnohých tak rozvinula literárne, hudobné i výtvarné nadanie, no predovšetkým lásku k rodnej reči. Sama o tom napísala v inej básničke:

 

Moja rodná reč

Ako keď riečka spieva,
ako hrdlička cukruje,
tak sa mi srdce,
tak sa mi raduje.

 

Na určitý čas sa naše cesty rozišli, no príležitostne sme sa stretávali na rôznych kultúrnych a spoločenských podujatiach v našej mestskej časti. Pani Dobrušku jej povolanie zavialo na iné školy, a venovala sa aj ďalším aktivitám. Po celý čas som obdivovala jej kreatívne nasadenie do všetkých činností. Či ako učiteľky na ZDŠ Čachtická a ZŠ Tbiliská, kde pod jej vedením vychádzal niekoľko rokov žiacky časopis Otáznik, či ako lektorky a funkcionárky MO Matice slovenskej, ale aj ako riaditeľky Správy školských budov a zariadení na Miestnom úrade v Rači a po odchode do dôchodku aj v dôchodcovskej organizácii. Popri tom bola stále aj literárne činná a o svoje malé literárne dielka sa delila s čitateľmi viacerých časopisov a pravidelne prispievala i do nášho Račianskeho výberu. Poetické pohľady na časti roka si našli čitateľov na internetovom portáli račan.sk, alebo na viacerých literárnych blogoch.

 

V predjarí...

Oprelo slnko bosé lúče,
opiera ich smelšie do zeme
V jeho mokrých stupajách
biele kvietky, lístky zelené –

Kyvkajú hlávkami, tešia sa z pohody,
kolo nich piesenka motká sa, prechodí –
Od vetríka, vtáčikov – ejha, koľko kriku!
Skacká stružka vody len tak po chodníku

Sviežo je, veselo v našom chotári –
Náhli sa príroda zo zimy do jari.
A človek? Teší sa z toľkej zmeny –
Dvíha tvár ku slnku – v roztúžení...

(D. Luknárová, račan.sk)

 

Veľmi rada som čítala jej básne, povesti, čerpajúce z račianskej histórie i literárne spracované informácie o významných osobnostiach našej minulosti. S potešením som privítala skutočnosť, že svoje skvelé literárne a spisovateľské nadanie predstavila širšej čitateľskej verejnosti v knihe Vinohradnícke povesti a neskôr v knihe poviedok s názvom Nezábudky.

 

Záujem o štúdium a predstavenie histórie Rače nás opäť spojil. Najskôr pri príprave druhého vydania knihy p. Ľudovíta Havloviča o Rači a jej pamiatkach, neskôr na pôde Račianskej SeniorAkadémie a v posledných rokoch i v rámci Račianskeho muzeálneho spolku, kde sme spolu stáli pri jeho vzniku a podieľali sa i na všetkých jeho aktivitách i výstavách.

 

Milá pani Dobruška,

k Vášmu vzácnemu jubileu Vám z celého srdca blahoželám a v mene mnohých Vašich bývalých žiakov, kolegov, priateľov, čitateľov Vám prajem pevné zdravie, veľa inšpirácie pri ďalšej tvorivej činnosti, veľa lásky zo strany všetkých, ktorí Vás majú radi i veľa Božieho požehnania do ďalších plodných rokov.

 

Mária Hatalová, 27. 7. 2023