Ctená smútiaca rodina,
vážené smútočné zhromaždenie!
vážené smútočné zhromaždenie!
Mária Havlovičová, rod. Riglerová sa narodila 22. decembra 1933 Anne Riglerovej, rod. Feketovej a Pavlovi Riglerovi ako prvorodené dieťa. Až neskôr sa v rodine narodil brat Ivan. Vyrastala v domčeku, ktorý stál vysoko nad obcou a do školy dochádzala zo značnej vzdialenosti. Mala školu rada, dobre sa učila a často sa vo svojich spomienkach s vďakou vracala k svojej triednej učiteľke pani Holčíkovej.
Po absolvovaní základnej školy v Rači navštevovala Gymnázium na Dunajskej ulici. Račianski stredoškoláci chodievali v tom čase do škôl v Bratislave vlakom, za čo ich spolužiaci nazývali „vlakármi“ a možno im aj trochu závideli ich veselú družnosť. Na študentské časy i príbehy z cesty vlakom si Marienka rada spomínala a rozprávala o nich svojim potomkom. Po ukončení školy nastúpila do práce v podniku Agrotechna v Rači a tomuto podniku ostala verná po celý svoj profesijný život.
16. septembra 1954 sa vydala za Ľudovíta Havloviča, s ktorým prežili spolu krásnych 67 spoločných, oddaných rokov. Z manželstva sa narodili 3 deti – Ľudovít, Mária a Roman. Venovali sa im s láskou a pochopením, viedli ich kroky v úcte k životu, práci aj viere. Tešili sa z ich úspechov, podporovali ich pri vstupe do života dospelých, ale snažili sa stáť pri nich aj v zložitých krízových situáciách. Veľmi sa neskôr tešili, keď sa rodina rozrastala o vnúčatá – Radovana, Lenku a Romanku a ešte neskôr s otvoreným srdcom a náručím vítali pravnúčatká – Karolínku, Haničku, Laurinku, Adamka, Jakubka i najmladšieho Riška. Spoločný domov, ktorý si počas svojich životov utvorili, bol plný lásky a porozumenia, ale aj spätý s prácou, otvorený dobrým susedským vzťahom, záujmu o dianie v obci aj v širšej spoločnosti.
Mama Mária/Maruška, ako ju jej manžel volal, mala veľmi rada ľudí a živo sa zaujímala o starosti a osudy svojich susedov, či známych. Mala pre každého vždy otvorené srdce a nešetrila radami. Bola ochotná pomôcť aj sa zasadiť, ak sa niekde diala krivda, či nespravodlivosť. Na pracovisku si ju vážili pre jej dochvíľnosť a spoľahlivosť, ale aj pre empatiu a srdečnosť, ktorú okolo seba šírila. Jej dni boli vyplnené prácou, lebo popri zamestnaní bolo treba viesť nielen domácnosť, ale postíhať spolu s manželom aj práce v záhrade či vinohrade. Množstvo kvetov, ktoré rástli a kvitli pri ich dome, svedčili o ich starostlivých rukách.
Veľmi rada čítala knihy a lúštila krížovky. Venovala sa tiež ručným prácam a bola výbornou kuchárkou. Kým vládala, rada pracovala v záhradke, či vo vinohrade a plodmi zo svojej úrody obdarovávala nielen svojich príbuzných, ale i priateľov a známych. Bola veľkou oporou svojmu manželovi, aj vtedy, keď jej pre svoje široko rozvetvené aktivity nemohol byť stále na blízku. Vedela pochopiť a tolerovať jeho aktivity, keď naplno spolupracoval s račianskymi ochotníkmi a viedol krúžok mladých fotoamatérov, keď sa zasadzoval o založenie Račianskej pamätnej izby a potom neustále rozširoval jej expozíciu. Živo sa zaujímala o všetko, čo sa manželovi z histórie Rače podarilo vypátrať, rada sa zúčastňovala na rozhovoroch a odborných diskusiách o nej. Svojou výbornou znalosťou mnohých životných príbehov Račanov často pomohla manželovi doplniť autentické udalosti z minulosti našej mestskej časti. Vytvárala mu v domácnosti žičlivé zázemie pre jeho študijné aj publicistické aktivity. Sama bola vydavateľkou jeho poslednej obnovenej publikácie o histórii a pamiatkach Rače. Podporovala jeho aktivity najprv v Miestnom odbore Matice slovenskej a v kultúrnej komisii pri MÚ, neskôr v občianskom združení i na blogu Račan, prednáškové aktivity pre račiansku Senior akadémiu a ostatné tri roky v Račianskom muzeálnom spolku. Úprimne sa tešila z publikácií, ktoré sa o histórii Rače v ostatných rokoch podarilo vydať.
Svojmu milovanému manželovi bola veľkou oporou aj pri jeho viacročných zdravotných problémoch, ktoré vyžadovali špeciálnu starostlivosť. Obetavo sa oňho starala, ale ho aj podporovala svojím neutíchajúcim optimizmom a životnou energiou. Sama veľmi statočne niesla vlastné zdravotné problémy, ktoré sa s pribúdajúcim vekom hlásili čoraz viac. S bôľom, ale vyrovnane, s láskou a vierou v srdci odprevadila ani nie pred rokom na poslednej ceste svojho manžela.
Cesta jej života sa tíško uzavrela 18. januára večer.
Dnes sa s ňou s hlbokou úctou a vďakou lúčia nielen jej deti Mária a Roman s rodinami, vnúčatá a pravnúčatá, ale i široko rozvetvená rodina, susedia, priatelia, známi. Všetkým, ktorí ju mali radi a vážili si ju, ostane v srdci jej milý obraz a odkaz statočne prežitého plnohodnotného života.
Nech je jej náš Pán milostivý a nech ju čoskoro príjme k sebe do večnej slávy.
Nech jej telo odpočíva v pokoji po boku jej manžela.
Nech jej telo odpočíva v pokoji po boku jej manžela.
Mária Hatalová
0 komentárov:
Zverejnenie komentára