Páter Ján Mária Polakovič – veľký ctiteľ Panny Márie

(120 rokov od narodenia a 45 rokov od úmrtia)

V júli sme si pri sv. omši, ako aj modlitbou pri hrobe pripomenuli vzácne výročia račianskeho rodáka, významného kňaza, popredného predstaviteľa rehole Tešiteľov a veľkého ctiteľa Panny Márie a pútnického miesta Marianky – pátra Jána Máriu (Lukáča) Polakoviča.

Hoci dodnes žijú v Rači ľudia, ktorí ho poznali, o jeho živote a pôsobení sa nám veľa informácií nezachovalo. Z rozprávania a spomienok rodinných príslušníkov a vďaka pomoci bratov Tešiteľov z Marianky sa mi podarilo zozbierať fakty a dokumenty z jeho života, ktoré nám priblížia tohto vzácneho kňaza a skromného človeka.

Mladosť a štúdium

Páter Ján Mária Polakovič sa narodil 3. júla 1898 v Račištorfe, ako sa do roku 1946 volala jedna z obcí neďaleko Bratislavy – dnes Bratislava Rača. Pri narodení dostal meno Lukáč, ktoré ako najstarší syn zdedil po svojom otcovi, jednoduchom čestnom človekovi. Ten sa so svojou manželkou Julianou, rodenou Hrdličkovou, venoval prevažne prácam vo vinohrade a na panských pozemkoch. Rodičom sa postupne narodilo ešte 11 detí, viaceré však zomreli v mladom veku. Bola to veľmi pobožná rodina a malý Lukáč v nej získal základné náboženské vzdelanie.

V Rači v tom období pôsobil (od r. 1908 do svojej smrti v r. 1942) jeden zo vzácnych kňazov, národovec a bojovník za slovenskú samostatnosť, priekopník modernej pastorácie a okresný školský dekan Vojtech Rudroff. On mu vštepil úctu a dychtivú túžbu po viere. Mladý Lukáč často v kostole miništroval a možno práve tu sa po prvý raz stretol s myšlienkou stať sa kňazom.

Keď vypukla 1. svetová vojna, mal 16 rokov. V tom čase mal 4 mladšie sestry. Rodičia predpokladali, že ako najstarší syn bude pomáhať otcovi a prispeje k zabezpečeniu obživy pre rodinu, v ktorej očakávali ďalší prírastok. Mladý Lukáč však túžil po štúdiu.

Po veľkých prehováraniach rodičia súhlasili, aby syn odišiel na štúdia. Študoval na piaristickom gymnáziu vo Sv. Jure a štúdium ukončil maturitou.

Od mladosti mal veľmi rád pútnické miesto Mariatal (dnešná Marianka), kam často putoval pešo cez hory najprv so svojimi rodičmi, neskôr aj sám, keď chcel byť bližšie pri svojej nebeskej Matke. Jej zveroval svoje túžby, starosti i radosti. Počas štúdia aj vypomáhal miestnemu farárovi Čajkovskému.

V roku 1917 začal pracovať ako administratívny zamestnanec na železnici. Popri bežnej administratívnej agende pracoval aj pri telegrafe a ako výpravca. Táto práca však nenapĺňala jeho životné predstavy, a tak ju v roku 1920 ukončil, lebo túžil po štúdiu v seminári a po kňazskej službe. Pravdepodobne sa mu podarilo získať štipendium vo Viedni, lebo rodičia boli veľmi chudobní a nemohli jeho štúdium financovať.

Vo Viedni popri štúdiu pomáhal ako dobrovoľník v nemocnici. V tom čase vo Viedni pôsobil aj český kňaz Jozef Ján Litomiský. Svoju službu vykonával vo viedenských nemocniciach, kde sa stretol s veľkým utrpením pacientov, predovšetkým vojakov. Modlil sa a konal pokánie, aby priniesol náhradu trpiacemu Spasiteľovi a vyprosil ľuďom milosť odpustenia a obrátenia. Táto neobyčajná citlivosť voči ľuďom odvrhnutým na okraj spoločnosti sa stala jadrom aktivít novej kongregácie, ktorú sformoval v roku 1921. Kongregácia bola oficiálne odsúhlasená Sv. Otcom pápežom Piom XI. 12. februára 1922 pod názvom Kongregácia Bratov tešiteľov z Getseman a 7. apríla 1922 viedenský kardinál Fridrich Gustáv Piffl obliekol do bielo-čierneho rúcha jej prvých členov. Spolu s pátrom Litomiským boli medzi prvými členmi aj dvaja Slováci – mladý Lukáč Polakovič a Klement Novák. Páter Jozef Litomiský sa stal prvým generálnym predstaveným. Lukáč prijal rehoľné meno Ján (podľa Sv. Jána Nepomuckého) Mária.

Mladá kongregácia sa rýchlo rozrastala. Okrem materského domu vo Viedni a domu noviciátu v Tullnerbachu vznikli tri provincie – česká, slovenská a na Olivovej hore v Jeruzaleme.

Prvé sľuby kandidáta na kňazstvo skladal 29. apríla 1923. Druhé sľuby mal 22. apríla 1924. Následne 8. augusta 1924 bol biskupom Pavlom Huynom prijatý do duchovného stavu spojeného s obradom tonzúry (charakteristického vyholenia vlasov). Potom 12. septembra 1926 získal ďalšie dve svätenia. Stal sa akolytom a exorcistom, čo v tom čase boli svätenia, ktoré predchádzali kňazskej vysviacke.

Večné sľuby skladal v Ríme 3. decembra 1926 do rúk biskupa Huyna. Od Sv. Otca dostal výnimku a boli mu odpustené zvyčajné čakacie lehoty pre ďalšie svätenia. A tak 5. decembra 1926 bol vysvätený za subdiakona. 8. decembra 1926 sa stal diakonom a 12. decembra 1926 bol vysvätený za kňaza. Páter Ján bol po pátrovi Litomiskom prvým kňazom vysväteným v Kongregácii bratov tešiteľov. Svoju primičnú omšu slúžil 13. decembra 1926 v kostole sv. Klementa v Ríme. Primície v rodnej obci Račištorfe sa uskutočnili 19. decembra 1926.

Páter Ján v Marianke

Kongregácia sa rýchlo rozrastala a rozšírila sa tiež do okolitých krajín, hlavne Česka a Slovenska a neskôr aj do Poľska. Už v septembri 1922 privádza P. Litomiský z podnetu p. Jána púť viedenských Slovákov do Mariatálu. P. Litomiskému sa v Mariatáli páčilo a každoročne sem privádzal ďalších pútnikov z Viedne. V roku 1924 na sviatok sv. Anny v Mariatali kázal a na jeseň prišiel opäť. Vtedy, ako píše p. Xaver S. Čík v knihe „Dejiny Mariatalu“, na žiadosť tamojšieho farára Čajkovského dovolil, aby niekoľkí členovia ostali cez pútnické obdobie v Mariatali vypomáhať. Natrvalo sa tam ešte nemohli usadiť, lebo „nebolo naporúdzi dostatočných síl“, píše p. Xaver Čík.

Páter Ján mal od detstva veľmi blízky vzťah k tomuto pútnickému miestu. Počas svojich študentských čias odbehol do Mariatalu vždy, keď prišiel navštíviť svojich rodičov. Preto bol tou najsprávnejšou osobou, ktorej zohorský dekan Gratzer 13. júla 1927, v prítomnosti lamačského farára Ernesta Pastírika, odovzdal kľúče od pútnickej svätyne ako novému administrátorovi.

Správu pútnického miesta kongregácii Bratov Tešiteľov z Getsemani zveril biskup Dr. Pavol Jantausch, apoštolský administrátor trnavský.

Farár Evarist Čajkovský túto udalosť zaznamenal v mariatalskej farskej kronike nasledovne:

Od roku 1897 do 1901 a zase od 1920 do 1927 v prekrásnom údolí preblahoslavenej Panny, uchvátený láskou k Nebeskej Matke Božej, spravoval som faru.

S dovolením najdôstojnejšieho pána biskupa Dr. Pavla Jantauscha, apošt. administrátora trnavského, veľmi rád a ochotne som odovzdal faru ctihodnej kongregácii Tešiteľov B. Srdca a teraz v pamätnom roku sošky tálenskej r. 1930 ako kňaz-starec úprimne sa radujem, lebo Mariatálske Údolie, ľudove Mariatál, je zverený veľmi dobrej opatere ctihodných Bratov Tešiteľov, ktorým z bratského srdca privolávam:

Vos cumn Prole pia, benedicat Virgo Maria!

Páter Ján bol ustanovený tiež ako prvý superior (predstavený) kláštora Tešiteľov v Mariatali (ďalej už „Marianka“). S ním prišli do Marianky ešte ďalší členovia kongregácie. Jeden kňaz, páter Cyril M. Renz, dvaja bratia a dvaja kandidáti. Ubytovali sa na bývalej fare, ako sa dalo. V izbách na poschodí vedľa kostola, lebo prízemie bolo vlhké a nevhodné na bývanie. Ako jednu z prvých vecí dal superior urobiť prípojku na vodovod, ktorý privádzal potočnú vodu z lesa nad Svätou studňou do bývalého paulínskeho kláštora.

Príchod Tešiteľov do Marianky bol začiatkom nového rozkvetu pútnického miesta. Položili základy na vybudovanie krížovej cesty a kaplniek so sochami v takmer životnej veľkosti. Opravili všetky budovy pútnického areálu, aj vnútornú barokovú výzdobu kostola. Začali tiež realizovať rekonštrukciu bývalého pavlínskeho kláštora na exercičný dom.

Osobitnú pozornosť si zasluhuje samotná krížová cesta. Vznikala v rokoch 1930 – 1936. Tento zámer mal páter Ján dobre premyslený. Jednotlivé zastavenia tvorili najskôr iba sochy, ktoré sú dielom známeho umelca z Kutnej Hory Bohumila Becka. Kaplnky okolo sôch pribudli až neskôr ako dary jednotlivcov či rodín. Zaujímavé je, že na vrchu kopca, kde sú tri kríže, mala pôvodne stáť kaplnka, v ktorej sa mali slúžiť sväté omše. Základný kameň požehnal Andrej Hlinka. Z finančných dôvodov sa však stavbu nepodarilo zrealizovať. Cieľom p. Jána bolo, aby sa z Marianky stalo podobné veľké pútnické miesto akým bol Mariazell v Rakúsku.

Tešitelia dbali aj o šírenie vzdelanosti a informácii – vydávali časopis Mariatál, ktorý mal odberateľov na celom Slovensku, čím toto pútnické miesto i svoju kongregáciu dostali do širokého povedomia. Mali mladých kňazov a početný dorast. Slovenskí tešitelia pracovali aj v zahraničí (napr. vo Viedni, vo Francúzsku, Kanade i v Jeruzaleme, kde spravovali kaplnku na Olivovej hore.) Popri duchovnej činnosti v školách a v nemocniciach robili ľudové misie, vybudovali nový kostol a kláštor v Zlatých Moravciach. Neskôr zrekonštruovali vojnou zničený kostol a kláštor v Leviciach, v Bratislave pripravili pozemok i projekty na stavbu nového kostola a kláštora, čo sa však už nepodarilo zrealizovať.

Z pôsobenia pátra Jána v Marianke sa zachovalo vyše 200 listov, v ktorých podával pravidelné týždenné hlásenia svojmu generálnemu predstavenému vo Viedni. Oslovoval ho v nich „milý tatínku“.

Páter Ján sa rád vracal do svojej rodnej obce – Rače (vtedy sa volala ešte Račištorf), kde žili jeho sestry a bratia. Tu počas svojho pobytu vypomáhal miestnemu farárovi. V račianskom Farskom vestníku (farskom časopise, ktorý pre svojich veriacich vydával farár Rudroff) z decembra 1928 je zmienka, že v dňoch 15. až 18. decembra sa v Rači konala duchovná obnova pod vedením p. Jána M. Polakoviča, superiora z Mariatalu, a za účasti aj p. Litomiského, superiora TBG z Viedne. P. Ján mal určite zásluhu aj na tom, že jeho mladší brat Emil vstúpil do seminára a neskôr sa stal tiež členom rehole bratov Tešiteľov. Svoju primičnú omšu mal v Rači 9. júla 1939 aj za účasti svojho brata Lukáča. Okrem Emila – rehoľným menom Klaudia Polakoviča – sa členom rehole tešiteľov stal aj Xaver Stanislav Čík. Aj on mal primičnú omšu v tom istom mesiaci. Obaja neskôr pôsobili v pútnickom mieste v Marianke, kde p. Stanislav napísal aj svoju známu a veľmi podrobnú publikáciu o tomto pútnickom mieste, jeho histórii, udalostiach v rokoch medzi dvoma vojnami.

Svojím zanietením a príkladom p. Ján nadchol aj ďalších rodákov, ktorí vstúpili medzi Tešiteľov a stali sa kňazmi. Boli to Karol Luknár, ktorý bol ako prvý vysvätený za pôsobenia p. Jána, potom Tarzícius Havlovič, už spomínaní Emil Polakovič (mladší brat p. Jána) a Stanislav Čík, neskôr Augustín Wenzl.

V roku 1936, na základe poverenia svojich predstavených, páter Ján z Marianky odišiel. Supreriorom kláštora v Marianke sa stal páter Pavol Horný a administrátorom farnosti páter Julián Raček.

Ďalšie pôsobenie pátra Jána

Z Marianky odišiel páter Ján do Čiech, kde pokračoval vo svojej aktívnej činnosti ako predstavený rehole i ako horlivý kňaz. Od roku 1936 do roku 1939 bol superiorom kláštora v Nepomuku.

Po skončení II. svetovej vojny sa rozhodol zakladateľ rádu a generálny superior páter Josef Mária Litomiský premiestniť sídlo kongregácie z Viedne do Prahy a arcibiskup Josef Beran postúpil kongregácii kláštor vo Vlašskej ulici na Malej Strane, ktorý bol uvoľnený odchodom rádu nemeckých sestier z Prahy. Tešiteľom bola zverená v Prahe aj duchovná správa farnosti pri kostole Najsvätejšieho Salvatora a dostali tiež do duchovnej správy i Národnú svätyňu Čiech – Pražské Jezuliatko.

V roku 1946 odchádza preto páter Ján do Prahy ako zástupca generálneho predstaveného. Sväté omše v slovenčine slúžil vo viacerých kostoloch – v kostole Najsvätejšieho Salvatora, sv. Mikuláša, sv. Jana na Skalke, ako aj u Pražského Jezuliatka. Po roku 1948 bola vo veži kostola sv. Mikuláša na Malej Strane, v blízkosti ktorej bolo sídlo kongregácie, zriadená pozorovateľňa Štátnej bezpečnosti, z ktorej bolo možné sledovať americké a juhoslovanské veľvyslanectvá a prístupovú cestu k Veľvyslanectvu SRN.

Na pátra Jána i situáciu v Prahe si takto spomína račiansky laický historik Ľudovít Havlovič:

V Prahe v rokoch 1948-1950 som ako vojak spolu s priateľom a príbuzným Vojtom Kramplom chodieval k pátrovi Jánovi. Kostol sv. Salvátora bol vtedy slovenským kostolom, kde slúžieval páter Ján slovenské sv. omše. Kostolníkom bol vtedy p. Kohút a keď som mal voľno, aj som tam spolu so slovenskými študentmi a tými, čo tam pôsobili, aj miništrovával. Na organe hrával Slovák a spievali sa slovenské piesne. Počas nedeľnej svätej omše sa nás tam zišlo aj na 70 Slovákov a robievali sme aj spoločné výlety do okolia Prahy, hlavne na večerné posedenia na Petříne pri soche Karla Hynka Máchu a pod. Sídlo pátra Jána bolo v blízkosti kostola sv. Mikuláša na Malej Strane a tesne vedľa americkej ambasády. Takže tento objekt bol veľmi ostro sledovaný.

V Prahe pôsobil páter Ján až do osudnej „Barbarskej noci“ 13. apríla 1950, kedy bol tak ako väčšina rehoľných predstavených zaistený a internovaný. Po vyšetrovacej väzbe pokračovala jeho internácia v Želive. V rokoch 1950 – 1955 bol postupne v Želive, Oseku a Chlumci na Morave. V roku 1955 ochorel a bol prevezený do Moravca.

Tieto udalosti hlboko a bolestne zasiahli do jeho života. Ako 52 ročný podstúpil mnohé tortúry, vrátane častých vypočúvaní, telesných útrap a rôznych šikanovaní. Väzenie a zákaz výkonu jeho povolania podlomili jeho zdravie a zredukovali na minimum aj jeho kontakty s príbuznými. Na miestach jeho internácie ho navštevovali hlavne jeho sestry.

Do pastorácie sa vrátil až po roku 1964. Dostal sa ako duchovný správca do kláštora sestier z Kongregácie Dcér sv. Františka z Assisi v Nových Zámkoch u Litovle neďaleko Olomouca. V bývalom kaštieli rodiny Lichtensteinovcov tu zriadili „Ústav sociálnej starostlivosti pre mentálne postihnutých mužov“, o ktorých sa sestričky starali až do sedemdesiatych rokov 20. storočia. Na pátra Jána si spomínali ako na láskavého, vždy ochotného kňaza, ktorý im bol duchovným otcom a povzbudzovateľom v ich ťažkej službe.

Koniec svojho života s chorobou srdca a boľavou nohou prežil v charitnom domove v Beckove, kde ho navštevovali príbuzní i priatelia-spolukňazi.

V auguste 1973 prišiel do Rače na návštevu k svojej sestre Augustíne. Tu sa mala konať oslava jej narodenín za účasti početnej rodiny. 24. augusta navštívil svoje obľúbené miesto – Marianku, kde sa pomodlil pred zázračnou sochou našej nebeskej Matky. Ráno na druhý deň sa pripravoval na svätú omšu, ktorú mal slúžiť v kostole Sv. Jána z Mathy (Trojica). Jeho choré srdce však už nedokázalo ďalej slúžiť a v dome svojej sestry sa jeho duša odobrala k Bohu.

Zomrel 25. augusta 1973 v Rači. Pohrebné obrady sa konali 28. augusta 1973 v kostole Panny Márie Pomocnice kresťanov a viedol ich biskup Dr. Július Gábriš za prítomnosti provinciála kongregácie pátra Tomáša Iváka, ako aj mnohých kňazov, sestričiek a veriacich. Za sestry z rehole Dcér sv. Františka z Asisi, ktorým bol dlhé roky duchovným správcom, sa s ním rozlúčila matka Kristína Gáboríková. Pohrebnú reč nad hrobom predniesol jeho priateľ z Trnavy K. Jarábek. V tejto reči spomenul zásluhy p. Polakoviča o rozvoj rehole, ktorý svojou iniciatívou pritiahol do rehole veľa mladých ľudí. Vyzdvihol hlavne jeho skromnosť, presnosť, zachovávanie predpisov. Ako jeden z prvých členov rehole bol veľmi nápomocný jej zakladateľovi, ako aj najbližším spolupracovníkom. Bol verným služobníkom cirkvi, uctievateľom Božského Srdca Ježišovho a ctiteľ Panny Márie. Pochovaný je v spoločnom hrobe svojich rodičov na cintoríne v Rači.

Z dostupnej literatúry, rodinných dokumentov

a dokumentov bratov Tešiteľov

zostavila Mária Hatalová

Literatúra:

P. Xaver Stanislav Čík, C.C.: Dejiny Mariatálu, Marianka, 1942

Ľudovít Havlovič: Rača – Z dejín a pamiatok, Bratislava-Rača 2017

JOZEF KENDRA CCG: Kongregácia bratov tešiteľov z Gethseman (75 rokov od vzniku a 70 rokov v Marianke)

František Mikloško, Nebudete ich môcť rozvrátiť

Jozef Fechter, rodinná kronika

Spomienky pátra Ludwika Pociaska, provinciála Kongregácie bratov Tešiteľov v Marianke, a sestry Amabilis z Kongregácie dcér Sv. Františka z Assisi.

Z historie farnosti Salvator

Kostel svatého Mikuláše (Malá Strana)